Andrej V. Labáth

Prší, fúka vietor. Ešte nieje ráno. Ale v hlave mi svitá...

Na stene sa mihali tiene. Pršalo, ...táto noc nebude krátka..., spieval ktosi za stenou. Sama bola prekvapená, ako sa jej všetko podarilo. Tak, ako si to naplánovala. Nôž mala nabrúsený - bude pitva -

Pamätám sa na dobu, keď bolo všetko omnoho krajšie, omnoho veselšie, ale aj omnoho smutnejšie a v istom zmysle bolo všetko oveľa zložitejšie. Bola to doba prvých dotykov, krásnych snov, prvých sklamaní a krásnosmutných rozchodov.

Ten sen začal, alebo aby som bol presnejší, pamätám si ho od chvíle, keď som sa v tom sne ocitol v nejakej tmavej uličke zapratanej kontajnermi na odpadky a boli tam aj veľké vrecia a asi to tam aj smrdelo, a videl som utekať akéhosi chlapíka v dlhom tmavom kabáte – v tej tme sa mi zdalo tmavé úplne všetko – a potom som ho videl, ako vbehol do jedného vchodu a neviem prečo, rozbehol som sa za ním. Ale bolo to celé také dosť strašidelné a nepravdepodobné a cudzie...

PROLÓG Chodil som len tak hore-dolu, horami aj dolinami, a pustými ulicami... Aj po širokých bulvároch plných ľudských stvorení som chodil, a už ma boleli nohy a..., pri jednom výklade stála...