PROLÓG
Chodil som len tak hore-dolu, horami aj dolinami, a pustými ulicami... Aj po širokých bulvároch plných ľudských stvorení som chodil, a už ma boleli nohy a..., pri jednom výklade stála...
*
Oj, tá taštička červenučká... A ja si tu len tak čupím... Pozorujem ten červený zázrak a snívam čupím a túžim. Povedľa toho dievčaťa sa mihajú ľudia, ako stromy popri starej ceste. A dievča sa pohojdáva, červená taštička sa húpa... Aha! Čerešničky! A tamto, to je aký strom? Fíha, aký veľký vták tam letí...
Nohy ma už bolia... „Radšej vstaň! Ty kreatúra úbohá!“
Slnkom zaliaty kraj, vzdialený... Za tými domami je hustý les a lúka, a polia údolia aj vŕšky, a ďalej sú vyššie a ešte vyššie... A v lese si spokojne drieme vlk. Vĺčatá sa hrajú...
Och, tá sukienka kratučká... „Ahoj! Slečna, mohol by som...“ Odmietavý pohľad, červená taštička bez pohybu. Ustrnula taštička.
A ja si len tak stojím, nohy ma bolia, veľký vták sa vznáša povetrím. Och ja kreatúra!
Z vŕby píšťalka a z javora husličky..., zvony zvonia... Zďaleka počuť ten hlahol kostolného zvona.
Odchádza červená taštička.
Nie! Ona by sa určite usmiala, ona je milá...
Ale ja...! Somár! Zbabelec! Z hovna urobený, handra - nič!
Oj, tá taštička červenučká...
Komentáre